História / Príbehy starého Jazera
Život pri železnej opone
Život za ostnatým drôtom · Devínske Jazero, 1948–1989. Príbeh malej osady, kde za poslednými domami začínalo prísne strážené pohraničie.
Keď sa cesta k Morave skončila pri zátarasoch
Dnes je Devínske Jazero pokojnou krajinou záhrad, lúk a ciest vedúcich k rieke Morave. Kedysi však rieka, za ktorou ležalo Rakúsko, predstavovala hranicu medzi dvoma politickými svetmi. Po komunistickom prevrate vo februári 1948 sa pohyb v pohraničí postupne obmedzoval. Na prístup do hraničného pásma bolo potrebné povolenie a niektoré miesta sa stali neprístupnými.
Predtým sem ľudia chodievali za rybárčením, na výlety a za oddychom. V päťdesiatych rokoch začali krajinu pretínať drôtené zátarasy, kontrolné pásy a strážené úseky. Pre obyvateľov osady to znamenalo, že cesta k neďalekej Morave už nebola samozrejmosťou.
7. rota Pohraničnej stráže
Pri železničnej trati Bratislava – Břeclav pôsobila 7. rota 1. práporu 11. brigády Pohraničnej stráže. Jej bývalý príslušník Peter Šuran si spomínal na Devínske Jazero ako na drobnú osadu s približne 20 až 25 domčekmi, niekoľkými záhradkami, železničnou zastávkou a kasárňami. Ide o jeho osobnú spomienku na dobu služby, nie o úradný súpis domov.
Šuran opisoval pri ceste pred zastávkou betónové protitankové ihlany. Za nimi sa nachádzal kontrolný pás, signálna stena a ďalší kontrolný pás. Nasledovali polia smerujúce k Morave, ktoré mali podľa jeho spomienky miestami šírku približne 30 až 400 metrov. Za riekou už bolo Rakúsko – na pohľad blízke, no bez povolenia nedostupné.
Hranica pod nepretržitým dohľadom
Hliadky slúžili vo dne aj v noci. Signálne zariadenia upozorňovali na narušenie zátarasov, zatiaľ čo zorávané kontrolné pásy mali pomáhať odhaliť stopy. Súčasťou systému boli aj strážne psy, pozorovateľne a pohotovostné zásahové skupiny. Podoba zabezpečenia sa v priebehu desaťročí menila: v päťdesiatych rokoch sa na československej západnej hranici používali aj smrteľne nebezpečné elektrifikované zátarasy a míny, neskôr ich nahradili ďalšie technické a signálne prostriedky. Nemožno bez ďalších miestnych dokladov tvrdiť, že každý z týchto prvkov bol v rovnakom čase priamo na úseku Devínskeho Jazera.
Pohraničná stráž mala zabrániť neoprávnenému prekročeniu hranice, najmä útekom ľudí z Československa. Režim sa spájal so zadržiavaním, väznením a aj úmrtiami ľudí, ktorí sa pokúsili odísť. Preto je potrebné spomienky bývalých vojakov čítať spolu s výskumom historikov a s príbehmi obetí železnej opony.
Pozostatky signálnej steny – signálka
Jednou zo súčastí zabezpečenia hranice bola signálna stena, medzi pohraničníkmi nazývaná signálka. Vodiče a signalizačné zariadenia slúžili na vyhlásenie poplachu pri narušení stráženého úseku. Poplach umožnil hliadkam reagovať na podozrivý pohyb pri zátarasoch.
V okolí bývalej 7. roty Pohraničnej stráže Devínske Jazero sa zachoval spadnutý drevený stĺp s kovovými úchytmi, ktorý miestny nálezca identifikoval ako pozostatok signálky. Jeho presná pôvodná funkcia a poloha v systéme signálneho zabezpečenia zatiaľ neboli nezávisle overené. Nález pripomína, že stopy niekdajšej železnej opony možno v krajine objavovať aj dnes.
Malá osada a veľké dejiny
Aj počas desaťročí železnej opony zostala v Devínskom Jazere malá skupina miestnych obyvateľov a chatárov. Kedysi vyhľadávané výletné miesto však už nežilo ako pred uzavretím hranice: návštevy a pohyb smerom k Morave podliehali prísnym obmedzeniam. Peter Šuran si z čias svojej služby spomínal na približne 20 až 25 domčekov v osade. Toto číslo vyjadruje jeho odhad počtu stavieb, nie počet trvalo žijúcich obyvateľov či chatárov.
Život miestnych obyvateľov pokračoval medzi železničnou zastávkou, domami a záhradami, no v bezprostrednom susedstve ozbrojeného hraničného režimu. Obmedzenia ovplyvnili aj niekdajšie výletné a trampské tradície v okolí Moravy. Príbeh osady Samotári, jej chatky Trafika a zániku tamojšieho trampingu okolo roku 1952 je ďalšou stopou, ktorú treba podložiť osobitnými archívnymi prameňmi.
December 1989: návrat k rieke
Po novembrových udalostiach roku 1989 sa začalo odstraňovanie pohraničných zátarasov. Symbolickým momentom sa stal pochod Ahoj, Európa! 10. decembra 1989. V nasledujúcich mesiacoch sa menila aj organizácia stráženia hranice; 11. brigáda Pohraničnej stráže zanikla ku koncu roka 1990.
Dnes možno v okolí Devínskeho Jazera vnímať krajinu bez niekdajších zákazov a drôtených prekážok. Jej pokojný vzhľad však skrýva pamäť obdobia, keď o tom, kam človek smie ísť, nerozhodovala vzdialenosť, ale štátna moc.
Miesto na mape: bývalá 7. rota
GPS objektu podľa archívu Vojensko.cz: 48°16′23.817″N, 16°57′43.659″E (48.2732825, 16.9621275). Označené sú bývalé kasárne 7. roty, nie priebeh niekdajšej signálnej steny.
Pramene a fotografie
- Vojensko.cz – 7. rota PS Devínske Jazero, GPS, spomienky Petra Šurana a fotoarchív
- Ústav pamäti národa – Pohraničná stráž a ochrana štátnych hraníc
- Ústav pamäti národa – Železná opona
- MČ Devínska Nová Ves – Múzeum železnej opony
- ÚPN – Pochod Ahoj, Európa! v decembri 1989
Dobové fotografie sú dostupné v pôvodnom archíve Vojensko.cz. Ich kopírovanie na tento web vyžaduje vyjasnenie oprávnenia na zverejnenie.