História / Príbehy starého Jazera
Vačkovci a hostinec Temrajz
Hostinec, ktorý spájal dediny, rieku a generácie jednej rodiny.
Hostinec na križovatke starých ciest
Na severnom okraji Devínskeho Jazera, neďaleko rieky Moravy, kedysi stával hostinec, ktorý dnes poznáme ako Vačkovú či Temrajz. Nebola to iba obyčajná krčma. Na tomto mieste sa stretávali cesty zo Zohora, Stupavy, Mástu, Záhorskej Bystrice a ďalších dedín. Okolo prechádzali gazdovia, rybári, obchodníci i cestujúci smerujúci k rieke. V blízkosti fungoval aj prievoz cez Moravu do Rakúska.
Hostinec zachytáva už prvé vojenské mapovanie z rokov 1763 až 1785 pod skratkou „W.h“, teda nemeckým označením Wirtshaus. Vtedajšia krajina vyzerala inak než dnes: pri hostinci ležalo slepé rameno Moravy a staré mapy používali názvy Theben See či Demres. Pôvod pomenovania Temrajz nie je úplne istý; spája sa aj s nemeckými pomenovaniami hrádze a cesty.
Päť generácií Vačkovcov
Rodina Vačkovcov bola s týmto miestom spätá po celé generácie. Historici Jozef Pavlásek a Terézia Pavlásková našli v matrikách záznam o narodení Michala Vačka na Temrajze 3. septembra 1787. Jeho otec, tiež Michal Vaček, bol hostinským a rybárskym majstrom. Hostinec vtedy patril k stupavskému panstvu grófa Pálfiho.
Rybárske remeslo a starostlivosť o hostinec prechádzali z otca na syna: po Michalovi nasledoval ďalší Michal, Ferdinand a Ernest. Ernest sa v roku 1888 oženil s Františkou Szimethovou z Marianky. Narodilo sa im päť detí, no rodinu zasiahli aj tragédie: malý Anton zomrel v dojčenskom veku a syn Karol sa ako jedenásťročný utopil v Morave. Keď Ernest v roku 1910 zomrel, prevádzka zostala na Františke a ich dcérach.
Poslednou hostinskou sa stala najstaršia dcéra Emília, známa ako slečna Ema. Práve s jej menom si mnohí pamätníci spájali niekdajší život na Vačkovej.
Ako vyzeral život vo vnútri
Spisovateľ a novinár Štefan Horský, ktorý vyrastal v neďalekom železničiarskom domčeku, zanechal živý obraz hostinca. Bola to rozložitá prízemná budova. Za vstupom sa nachádzala priestranná miestnosť s kamennou dlažbou a veľkým otvoreným ohniskom. Naľavo bol výčap, miestne nazývaný šentýš, v ktorom hrával mechanický orchestrión. Napravo sa nachádzala kuchyňa.
Hostia sem prichádzali najmä na čerstvé ryby z ramien Moravy, ale podávala sa aj hydina z vlastného dvora. S rybolovom a zásobovaním kuchyne pomáhal Mišo, podľa miestnych spomienok Michal Konšelú. Pred hostincom bolo dosť priestoru pre množstvo sedliackych vozov. Zastavovali sa tu gazdovia vracajúci sa z kosenia na vychýrených hajpródskych lúkach, odkiaľ seno putovalo aj na viedenský trh.
Od gazdov k výletníkom
Koncom 19. storočia pribudla do krajiny železnica. Trať cez Devínske Jazero a odbočka do Stupavy uľahčili cestovanie, a Temrajz sa postupne menil z prícestného hostinca na obľúbené výletné miesto. Cez týždeň tu odpočívali ľudia po práci, počas nedieľ a sviatkov prichádzali rodiny, mladí ľudia a školské výpravy.
Pri ústí vtedajšej Morávky sa nachádzala piesková pláž, kde sa ľudia kúpali, opaľovali a hrávali hry. V okolí hostinca znela hudba a stretávali sa návštevníci z okolitých obcí. Podľa Horského spomienok sem chodieval aj spisovateľ Jozef Gregor Tajovský chytať ryby a medzi výletníkmi sa objavoval známy bratislavský elegán Schöne Náci. Tieto osobné príbehy poznáme zo spomienkových prameňov, nie z úradných záznamov o jednotlivých návštevách.
Po roku 1938, keď Bratislavčania stratili prístup k obľúbenému petržalskému kúpalisku Lido, získalo Devínske Jazero ďalších návštevníkov. Na Temrajz sa dalo prísť vlakom a od zastávky pokračovať pešo. Zachované fotografie pripomínajú aj školský výlet zohorských žiačok s učiteľkou Irenou Majcherovou v roku 1944.
Keď hostinec zmizol
Druhá svetová vojna a najmä povojnové uzatváranie hranice znamenali pre Temrajz koniec jednej éry. Po vytvorení prísne stráženého pohraničného pásma už nebolo možné pokračovať v niekdajšom výletnom živote. Hostinec bol zrušený a jeho obyvatelia museli odísť. Budovu istý čas využívala Pohraničná stráž; napokon ju v 60. rokoch 20. storočia odstránili.
Ema Vačková dožila u svojej sestry v Lozorne, kde je aj pochovaná. Z kedysi rušného miesta, na ktorom sa po stáročia stretávali cesty, zostala najmä spomienka. Miestni bádatelia v teréne zdokumentovali aj starú studňu, ktorá stála pri dvore hostinca. Je to nenápadná, no výnimočná stopa po zaniknutom svete Devínskeho Jazera.
Miesto na mape
Poloha niekdajšieho hostinca. N 48°16.158′, E 16°57.688′ (48.269300, 16.961467).
GPS hostinca: 48.269300, 16.961467 · Otvoriť na veľkej mape ↗